foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Klára Vítková Rulíková: Keď je v pohode MAMIČKA,v pohode sú aj DETI

Attachments:
FileDescriptionFile sizeDownloads
Download this file (D-4-2015-DVOJICKOVO-ked-je-v-pohode-mamicka-6-11.pdf)Klára Vítková Rulíková: Keď je v pohode MAMIČKA,v pohode sú aj DETIČlánok v časopise DVOJIČKOVO 4/2015 - PDF verzia (str. 7 – 11)394 kB1

Zatiaľ posledná spoločná fotografia z októbra 2008Vyštudovala Fakultu telesnej výchovy a športu UK, pedagogický odbor Tv-Aj. V januári 1995 založila prvú svojpomocnú skupinu mamičiek s dvojčatami, ktorá sa v novembri toho istého roku zmenila na občianske združenie Klub dvojčiat a viacerčiat.

Pracovala ako učiteľka angličtiny na Jazykovej škole v Beroune, na stredných školách v Prahe a v Inštitúte Bohemia. V rokoch 2003 – 2008 bola asistentkou senátora a od roku 2008 pracuje na ministerstve práce a sociálnych vecí. Zároveň vedie Klub dvojčiat a viacerčiat, organizuje prednášky a besedy na tému život s dvojčatami a má odborné poradne na niekoľkých webových portáloch (dvojcata.cz, porodnice.cz, rodina.cz).

Od roku 2002 vydala tri knihy na tému vývoj a výchova dvojčiat (Dvojčata. Jejich vývoj a výchova, Portál 2002, 2004; Dvojčata, Computer Press, 2008, 2010 a Co nevíte o dvojčatech, Portál 2009) a je spoluautorkou niekoľkých ďalších publikácií o rodičovstve. Pravidelne publikuje v časopisoch Mama a ja a MaMiTa. Má štyri deti vo veku 24 rokov, dvojčatá majú 22 a najmladší člen rodiny 16 rokov.

Prinášame rozhovor so zakladateľkou prvého českého Klubu dvojčiat a viacerčiat v ČR, riaditeľkou, a členkou medzinárodnej rady pre viacpočetné pôrody ICOMBO – Klárou Vítkovou Rulíkovou.

Ako si vy sama spomínate na to, keď vám lekár oznámil, že budete mať dvojčatá?

Spomínam si, že keď mal starší syn jeden a pol roka, rozhodli sme sa pre druhé dieťa. Keď som šla na prvý ultrazvuk, šiel so mnou syn (ešte v kočíku) a pán doktor mu hovorí: „Vidíš tu tie dve machuľky?“ Najskôr som netušila, čo tým myslí, ale potom mi oznámil, že má veľkú radosť, že čakám dvojčatá a on sám je tiež z dvojčiat. Domov som šla s prihlúplym úsmevom na tvári, ale hneď vo dverách do domu mi začali dochádzať problémy – ako sa vojdem do dverí, ako sa vojdem do výťahu, ako kočík s dvojčatami dostanem po schodoch, ktoré vedú k výťahu... a ďalšie, a ďalšie...

Boli ste zakladateľkou prvého českého Klubu dvojčiat a viacerčiat. Ako si spomínate na začiatky, čo vám vnuklo myšlienku založiť takýto klub a ako v tom čase fungoval?

Keď som v roku 1993 čakala dvojčatá, snažila som sa nájsť nejaké informácie o ich vývoji a výchove.
V tom čase sa v mojom okolí nevyskytovala žiadna rodina s dvojčatami. Pretože som musela tráviť tri mesiace v nemocnici, nosili mi priatelia rôzne časopisy.
V jednom zahraničnom som našla adresu britskej organizácie TAMBA (Asociácia pre rodiny s dvojčatami a viacerčatami), tak som im napísala a požiadala
o nejaké informácie. Prekvapilo ma, že odpovedali veľmi rýchlo a prišlo mi niekoľko brožúrok, ktoré mi v začiatkoch veľmi pomohli (o pôrode, dojčení atď.).

Keď som tri dni pred pôrodom v pôrodnici stretla ďalšiu mamičku s dvojčatami (a starším synčekom), oznámila som jej všetko, čo som sa dočítala, a tak sme sa spriatelili. Navzájom sme sa po pôrode detí (jej sú o šesť týždňov mladšie) navštevovali a vzájomne sa podporovali. Pretože nám to pomáhalo, uverejnili sme vo vtedajšom spravodajcovi Pražských matiek článok o zahraničnom klube dvojčiat a vyzvali mamičky, ktoré by o založenie niečoho podobného mali záujem, aby sa ozvali. No a potom to už šlo ako po masle – od januára 1995 sme sa začali stretávať
v materskom centre YMCA, neskôr aj v MC v Barrandove a v Modranoch, a začali sme vydávať dvakrát ročne Spravodajcu klubu dvojčiat. Vďaka tomu sa klub rozšíril do ďalších väčších miest, takže v roku 1997 bol klub dvojčiat aj v Olomouci, Zlíne a Brne.

Ako fungujú kluby v ČR teraz, čo je ich hlavnou náplňou?

Fungovanie jednotlivých klubov sa líši najmä v činnosti, ktorú vykonávajú. Ale v hlavných bodoch sa všetky kluby zhodujú – sú založené na svojpomocnej skupine mamičiek s dvojčatami, ktoré sa stretávajú väčšinou v materských a rodinných centrách alebo
v iných priestoroch vybavených a prispôsobených deťom. Niektoré kluby pripravujú program na jednotlivé stretnutia (ručné práce, spev, cvičenia alebo besedy
s lekármi a ďalšími odborníkmi, prednášky pre tehotné), rôzne spoločenské víkendy a jednorazové akcie, niekde sa stretávajú mamičky aj bez detí, robia rôzne súťaže, špeciálne skupinky dojčiacich mamičiek s dvojčatami a pod. Veľmi obľúbené sú burzy pre dvojčatá.

Vznikajú ďalšie, alebo sa ich počet ustálil?

Ako sa rozširujú informácie cez internet, vznikajú rôzne virtuálne skupiny na sociálnych sieťach, nie je už taká potreba stretávať sa osobne a deliť sa o radosti a starosti, keď je jednoduchšie sadnúť si k počítaču (je pravda, že pre mamičky z dedín a miest, kde nie je dostupná hromadná doprava pre široký kočík s dvojčatami, je to jediné spojenie s komunitou „dvojičkových“ mamičiek).

V súčasnosti sa počet klubov ustálil niekde medzi 50 – 55, ktoré už majú svoju históriu. Stáva sa, že niektoré kluby akoby „zaspia“ v období, keď najaktívnejšie mamičky nastúpia do práce, ale pretože sú stále k dispozícii rodinám s dvojčatami, vo chvíli, keď sa objaví iná aktívna mamička, pomôžu a poradia jej, ako opäť klub „rozbehnúť“.

Ktoré kluby sú najaktívnejšie?

Najaktívnejším klubom je v súčasnosti (okrem nášho) klub v Olomouci, ktorý tiež niekoľko rokov „spal“, kým sa ho ujali aktívne mamičky z MC Heřmánek. Ten sa snaží obsiahnuť radou, pomocou a šírením informácií celú Moravu. Aktívny je tiež Klub dvojčiat v Brne, kde okrem prednášok pre tehotné a laktačného poradenstva fungujú aj večery pre mamičky starších dvojčiat.

Za zmienku stojí aj aktivita Klubu dvojčiat v Plzni, ktorý pripravil úspešný pilotný projekt Asistent do rodiny – prepojenie dobrovoľníkov s rodinami dvojčiat, ktorý prevzali a snažia sa realizovať aj ďalšie kluby, a v Plzni beží už druhý ročník tohto projektu.

Ste autorkou kníh o dvojčatách, ktoré sú dobre známe aj čitateľom na Slovensku. Čo bolo podnetom zhromaždiť informácie do knihy, ako sa vám na knihách pracovalo? Stíhali ste všetky tieto činnosti popri starostlivosti o deti?

Podnetom na napísanie prvej knihy bol takmer hmatateľný nedostatok informácií o vývoji a výchove dvojčiat a enormný záujem o našich spravodajcov (prvých sme vydávali s nákladom 200 ks, od roku 1999 už s nákladom 600 ks – a to boli distribuované len členom klubu dvojčiat).

Podarilo sa nájsť vydavateľa, renomované vydavateľstvo Portál, ktoré o knihu prejavilo záujem, a tak som bola donútená naozaj ju napísať (svoj sen premeniť v realitu). V tom čase som mala doma najmladšieho dvojročného syna, tak som písala po nociach (prvá kniha – Dvojčata. Jejich vývoj a výchova – vyšla v roku 2002, reedícia v rokoch 2004 a 2006). Ďalšie dve knihy som už písala na základe záujmu čitateľov a bolo to pre mňa ťažšie – nájsť niečo, čo bude čitateľov zaujímať a čo ešte nebolo príliš známe (Co nevíte o dvojčatech, Portál 2009) a upraviť, doplniť a aktualizovať to, čo už bolo napísané (Dvojčata, Computer Press 2008, 2010, 2012).

Špeciálne pre dvojčatá vyrobená dvojtrojkolka od libereckého strýka Rodina počas Vianoc - 2006

Robíte prednášky o dvojčatách a zúčastňujete sa aj zahraničných konferencií. Aké sú vaše skúsenosti z nich v zahraničí a čo vám v problematike dvojčiat priniesli?

Prednášam nielen pre budúcich rodičov dvojčiat, ale aj pre rodičov starších dvojčiat, rodičov-pestúnov, na konferenciách Laktačnej ligy (dojčenie a poradenstvo pre rodiny s dvojčatami), pre rodinných a vzťahových poradcov a medzinárodnú organizáciu ICOMBO.

Predtým som si myslela, že sa máme čo učiť od zahraničných klubov, ktoré majú dlhšiu históriu, ale neskôr som zistila, že každá krajina má svoje špecifiká, kluby tam fungujú vždy trochu odlišne, takže nakoniec sme sa na takýchto zahraničných stretnutiach obohacovali a inšpirovali navzájom.

Vďaka účasti na zahraničných konferenciách som si uvedomila, ako málo výskumov na tému dvojčatá (ich vzťahov k sebe navzájom aj k spoločnosti, problematike pôrodov, dojčenia, vývoja i výchovy, komunikácie
s nimi atď.) u nás máme. Zapojila som sa do niekoľkých zahraničných projektov, ktoré som sa snažila propagovať aj na Slovensku prostredníctvom www.dvojickovo.sk (Medzinárodný týždeň viacpočetných pôrodov, preklad upravenej Deklarácie práv a potrieb dvojčiat a viacerčiat, preklad dotazníkov k medzinárodným výskumom – postnatálna depresia, popôrodné krvácanie).

V roku 2013 sa v Českej republike narodili prvé pätorčatá. S touto rodinou ste boli v úzkom kontakte, navštevovali ste ich a pomáhali, vďaka vám dostali naozaj pomoc, ktorú by od štátu zrejme inak nezískali. Akým spôsobom vás táto skúsenosť obohatila, v čom vidíte pozitíva a negatíva vašej pomoci? Ako sa vám s rodinou pracovalo?

Asi aj na Slovensku je známy seriál, ktorý natočila Česká televízia o tejto rodine (http://www.ceskatelevize.cz/porady/10655291123-patercata/video/).
V ňom bolo vidieť aj priebeh a vývoj našich vzťahov. To, čo sa odohralo po tom, čo vyšiel článok na iDnes, bolo pre mňa nepochopiteľné – nepovedala som nič, čo by nebola pravda a čo by v seriáli nebolo vidieť. Takmer hysterickú reakciu zo strany Romea.cz a MPSV som doteraz nepochopila...

Zozačiatku nikto nemal potuchy, ako rodine pomôcť, tak som sa snažila koordinovať pomoc ako od ľudí (rôzne zbierky oblečenia, dary, sponzorské dary, verejná finančná zbierka), tak od štátu a miestnej samosprávy (pridelenie bytu, získanie opatrovateliek, mimoriadna okamžitá pomoc atď.).

Príliš som sa do pomoci ponorila (bolo to spôsobené aj mojou rodinnou situáciou, keď som si prostredníctvom pätorčiat kompenzovala stratu manžela) a neudržala som si odstup a hranice. Pracovala som podobne, ako som zvyknutá na báze svojpomocnej skupiny – dávať rady zo skúsenosti a priateľstva, sprevádzať a pomáhať.

Bohužiaľ, rodina sa začala viac spoliehať na mňa ako na seba. Keď som si to uvedomila a snažila sa to zmeniť, zrazu som im nerozumela a dostatočne nepomáhala. Zistila som, že ide o rodinu iného etnika, s ktorou sa musí pracovať inak. Túto skúsenosť som doteraz nemala a tvrdo som narazila.

Bola to pre mňa obrovská skúsenosť ako po stránke odbornej (prvé žijúce pätorčatá), tak aj po tej vzťahovej. Predsa len som s rodinou prežívala rok a pol všetko dobré i zlé, snažila sa im pomáhať a viesť ich, ale, bohužiaľ, naše cesty sa nakoniec rozišli.

Súkromná fotografia s priateľom Tomášom a s prvými pätorčatami s mamičkou (zľava – Martínek, Denýsek, Terezka a jednovaječné dvojčatá Míša a Alex) z apríla 2014

V novembri 2014 ste prednášali na 3. medzinárodnej konferencii o dvojčatách v Olomouci a hneď nato ste sa zúčastnili kongresu o dvojčatách v Budapešti. Čomu sa venovala najväčšia pozornosť na týchto konferenciách a čo vám to prinieslo?

Olomoucká konferencia bola taká „domácka“, po organizačnej stránke išlo opäť o svojpomoc (toľko úžasných domácich koláčov a buchiet som dlho nevidela :-)), program bol zaujímavý, ale viac-menej úzko zameraný.

Ako som už spomenula, u nás chýbajú validné odborné výskumy. Sme teda vďační aspoň za to, že stále pribúdajú ľudia, ktorí sa témou dvojčiat zaoberajú a ktorí prezentujú na našich konferenciách.

Zahraničné kongresy (zúčastnila som sa vlani už druhého) sú oveľa monumentálnejšie, konajú sa v luxusných hoteloch (samozrejmosťou je konferenčný poplatok), trvajú niekoľko dní (spravidla 3 – 5) a sú sprevádzané kultúrnym programom (výstavy, premietanie tematických filmov, vystúpenia dvojčiat a pod.).

Okrem ústnych prezentácií sú bežné aj prezentácie posterové s možnosťou diskusií s odborníkmi k jednotlivým panelom.

Program je vysoko odborný a beží v niekoľkých paralelných sekciách rozdelených podľa prezentovaných tém – diagnostika v tehotenstve, liečenie transfúzneho syndrómu u dvojčiat, pôrody dvojčiat – spôsob ich vedenia a početnosť v jednotlivých krajinách, starostlivosť o novorodencov v neonatologických centrách vrátane kŕmenia a dojčenia, diagnostika a frekvencia vrodených chýb u dvojčiat, vplyv epigenetiky, vplyv odlúčenia dvojčiat a pod.

Vďaka kongresu som načerpala novú energiu pre prácu s dvojčatami u nás a získala som veľa námetov na ďalšiu činnosť.

Aké máte plány ohľadom rodín s dvojčatami? Venujete sa tejto problematike stále tak aktívne, alebo nechávate priestor druhým?

Bude to asi znieť hlúpo, ale po dvadsiatich rokoch som sa „prehupla o úroveň vyššie“ – od učenia dojčenia a organizovania.

Som veľmi rada, že mám kvalitných nasledovníkov (veľké nádeje vkladám najmä do dievčat z Klubu dvojčiat v Olomouci, v Brne a v Plzni). Jednotlivé kluby po republike už zvládajú poradenstvo, vedenie aj organizáciu podujatí sami, takže mi odpadlo náročné a časté dochádzanie do regiónov (aj keď mi priamy kontakt s aktívnymi mamičkami občas chýba :-)). Rovnako tak som musela zanechať osobné laktačné poradenstvo a účasť na pravidelných stretnutiach dvojčiat, pretože na ne mi už naozaj nezostáva čas.

V súčasnosti pripravujem ďalšiu inovovanú knihu Dvojčatá, o ktorú je stále záujem, a už nie je na trhu, spolupracujem so zahraničím na vytvorení databázy dvojčiat v rámci V4 (táto databáza by mala byť spustená aj pre Slovensko – pozn. redakcie), rada by som tento rok opäť medializovala Medzinárodný týždeň viacpočetných pôrodov a stále sa snažím presvedčiť našich politikov, že dvojčatá a viacerčatá majú špecifické potreby, ktoré nemožno prehliadať (informovanosť v tehotenstve, dojčení, spoločný pobyt dvojčiat a matky v nemocnici, právo rodičov rozhodovať o umiestnení dvojčiat do jednej/dvoch školských tried, finančné podmienky rodín s viacerčatami a ďalšie).

Okrem vyššie uvedeného poskytuje náš klub dvojčiat a viacerčiat priamu pomoc rodinám s viacerčatami v kríze, pre ktoré sme zriadili verejnú zbierku. Stali sme sa organizáciou poverenou sociálno-právnou ochranou detí a plánujeme venovať sa aj pestúnskym rodinám s dvojčatami.

Plánov a nápadov by bolo veľa, ale času dosť chýba :-(.

Čo by ste poradili mamičkám, ktoré čakajú dvojčatá a čo mamičkám, ktorým sa dvojčatá ešte len narodili a bojujú s typickými problémami ako sú režim, dojčenie...?

Nech sa príliš nestresujú, nečítajú internet (tam sa môžu dočítať množstvo negatívnych skúseností, pretože tie pozitívne veľakrát nikto na net nedáva) a nesnažia sa kúpiť všetko, čo sa im vnucuje ako „nevyhnutné pre dvojčatá“.

Nech používajú vlastný sedliacky rozum, poradia sa s mamičkami s rovnako starými dvojčatami a nenechajú sa rozhodiť, keď všetko nepôjde tak, ako si predstavovali. Nech nikdy neporovnávajú svoje tehotenstvo alebo svoje deti s deťmi narodenými jednotlivo...

Dojčenie oboch detí naraz a režim môžu dosť uľahčiť starostlivosť o dvojčatá a ušetriť čas, ale ak to nie je možné, je potrebné, aby si mamička našla svoj vlastný spôsob, ktorý jej bude vyhovovať.

Dôležité je, aby bola v pohode mamička, potom sú v pohode aj deti ... :-)

RodinaNa bicykloch

Ďakujeme za rozhovor.

Článok vyšiel aj v časopise Dvojičkovo 4/2015 (strana 6 – 11)

Foto: archív Kláry Vítkovej Rulíkovej

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Kto je online

Práve tu je 204 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Súvisiace články

Copyright © 2018 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2018  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies