foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Kto je online

Práve tu je 262 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Príbeh z nemocnice – RSV vírus u novorodencov

Otehotnela som po dlhom čase. Tak som sa bála tešiť sa, že som dlho o tom nerozprávala, až keď to bolo nutné. Prišli Vianoce, ja ako hlavný kapor, vyvaľujúci sa na posteli ledva dýchajúc, som zistila, že ma bolí chrbát, tak som sa doteperila do nemocnice... Veď nech ma pozrú, či je všetko v poriadku. Bolo, až tak, že som tam zostala a ráno 27. decembra sa lekári rozhodli priviesť na svet mojich dvoch chlapcov.

Prvé kýchnutie

A ja naivná som si myslela, že teraz ma čaká už len krásne užívanie si bábätiek. Mesiac prešiel, nám sa striedala návšteva za návštevou, deti boli v poriadku, až raz ráno som začula kýchnutie. Bolo to vo štvrtok, keď si starší kýchol. No nevenovala som tomu prehnanú pozornosť, lebo mne sa nepáčia úzkostlivé mamky, myslela som si, že je to prachom.
Dieťa mi kýchalo v piatok, v sobotu, v nedeľu začalo pokašliavať. Teploty žiadne, ale aj tak som pre istotu zavolala obvodnej lekárke, ktorá mi nadiktovala lieky, ktoré sme v dobrej viere užívali. No v utorok som mala divný pocit, tak sme navštívili ušno-nosné oddelenie, kde môjmu malému vytiahli soplíky, a ja naradostená, že je problém vyriešený, som prišla domov. Môj syn však kašľal ďalej. Mal 6 týždňov a kašľal tak urputne, až sa celý prehýbal v páse, ako keby robil cviky na brucho. Tie záchvaty naberali na obrátkach. V stredu začal po kašli zvracať. Cítila som, že je zle, ale okolie, hlavne svokra, ma presviedčalo, že to bude dobré, pričom malý už nejedol vyše 24 hodín. Ale teplota žiadna. To ma veľmi miatlo. Bola som veľmi nahnevaná na celý svet, hlavne na švagra, ktorý svojou hlúposťou a aroganciou, neochotou zostať doma, keď bol chorý, mi nakazil malého. Celú stredu malý dýchal čudne, akosi povrchne, plytko a rýchlo. Mal bledú farbu, prišla noc, malý spal s nami, bol tak čudne tíško. Ráno som ho zdvihla a bol ako voda. Pretekal mi cez ruky, tá tuhosť silného telíčka tam nebola. Išla som s druhým do kúpeľne, a počula som z izby obrovský záchvat kašľa a potom ticho, mrazivé ticho...
Rýchlo som vbehla do izby, vtom sa malý rozplakal, našla som ho celého modrého, to som už vedela, že sa končí akékoľvek domáce liečenie. Malého som chytila za nohy, dole hlavou, buchla som ho po zadku, začal naberať farbu. Schytila som telefón, zavolala som môjho z práce domov. Všetko, čo nasledovalo, šlo tak rýchlo. Utekali sme k obvodnej, tá zbledla, že v takom zlom stave ešte novorodenca nevidela. Vypísala lístok na infekčné do nemocnice. Tam nás rýchlo prijali, ale keď som sa vrátila aj s kufrom, povedali, že čierny kašeľ nemáme, tak nás poslali na normálne pediatrické oddelenie. No, môj dojem... osem klietok s kašľajúcimi rómskymi deťmi. Bola som zdesená. Na konci môj maličký a pre matky jediné ošumelé kreslo. Zaliala ma horúčava pri pomyslení, že tu máme zostať, prišla sestra, potom lekár, zase sestra, ďalší lekár... Lekárov začalo pribúdať ako ôs na med, pomyslela som si. Ktosi ma odviedol nabok: „Pani, berieme vaše dieťa na áro...“ Mne sa zrútil celý svet. Všetko šlo tak rýchlo.
Nepamätám si cestu vo výťahu, len viem, že mi ukázali izbu, kde som si zložila veci a na áre robili, čo mohli. Pripevňovali moje sladké dieťa k vyhrievanému lôžku, napichovali mu ručičky, nôžky, hlavičku, na malom hrudníčku mal neskutočne veľa káblikov a sondu v nošteku, ktorou mu dávali jedlo... a teplomer v zadočku. Pamätám si zvonenie - pravidelné zvonenie, pípanie prístrojov, moju stoličku, na ktorej som sedávala.
Ráno som urobila rozhodnutie, po dohode s lekármi, že na áre sa o malého postarajú, lebo bol kŕmený sondičkou, ale potrebujem sa postarať o dvojča doma. Bolo to moje najťažšie rozhodnutie, ktoré dieťa uprednostniť. Choré, alebo zdravé doma? Cítila som sa z toho veľmi zle, keď som išla domov. Celou cestou som sa cítila ako zlá matka, preto som v aute mlčala.

Dvojča

Doma ma čakala svokra a nádherne uprataný byt, prišla aj moja mama, všetci sa snažili, aby som sa cítila dobre, zobrala som druhého na ruky, bol taký spokojný. Ale kýchol. Znova telefonát na áro. Rýchle vyšetrenia, verdikt znel: aj druhé je choré, tak som sa na áro vrátila aj s ním. Bol to taký divný pocit každý deň prísť do nemocnice s plnou autosedačkou a domov prísť pre kufor s prázdnou, a to dva dni po sebe.
Dvojča pripevnili na vyhrievaný pultík oproti môjmu prvému synovi, a tak presúvajúc sa z kabínky do kabínky som sledovala raz jedného, potom druhého chlapca. Dojčila som druhého každé tri hodiny, toho prvého sondovali vyše štyri dni. No v každom prípade u dvojičiek je všetko dvojnásobné. Matke s jedným dieťaťom plne stačí na nervové zrútenie kritický stav jedného dieťaťa, mňa nepoložili dve, lebo som si povedala: „Teraz nemáš právo zrútiť sa, teraz ťa potrebujú.“ Prvému dali transfúziu krvi, mal málo červených krviniek. Znášal to statočne, hneď dostal farbu do bledých líčok.
Lekári boli milí, sestričky obetavé, ale stalo sa mi jedno nedorozumenie s lekárkou. Ktosi zo známych, možno niekto, kto mi chcel pomôcť z facebooku, dodnes neviem, bol aktívny, vyvolával na oddelenie, chcel vedieť správy o mne, lebo mňa moji známi šetrili, nepýtali sa na nič...
Na to sa jedna lekárka veľmi urazila a pred všetkými som dostala prvé prefackanie v nemocnici: „Prosím vás, aby známi a široké okolie neagitovali vo váš prospech...“ Ja som zostala paf. Dodnes netuším, kto to bol a sama som nemala síl vyvíjať aktivity týmto smerom. Bolo to nepríjemné vzhľadom k tomu, že tam bolo plno sestričiek a ja som sa cítila ako..., no blbec.
Hoci sme boli na áre pekných pár dní, moje deti stále kašľali. Občas som zobrala toho prvého na ruky, jesť nejedol, iba z hadičky, na rukách mi však stále pretekal, bol mdlý.
Raz som ho mohla zobrať na ruky s tými hadičkami, bol smrteľne bledý, visel mi z rúk a v tom malom telíčku klokotala voda ako v rýchlovarnej kanvici. Myslela som, že je koniec. No nevzdala som sa.
Raz v noci som priložila ruky na hrudník môjho bábätka, toho prvého, a povedala som mu: „Zajtra budeš v poriadku.“ Ráno som bola pri ňom, otvorilo očká a ja som vedela, že ono bude žiť.
Druhé dvojča na tom bolo o trocha lepšie, lebo bolo podchytené skôr ako sa nákaza prejavila úplne, preto to malo ľahší priebeh. Aj tak sme boli na áre 5 dní a 4 nekonečné noci. Našťastie som mala izbičku a mohla som si objednať jedlo, tak som tie dni plne využívala v prospech svojich detí.
Celé tie dni som chápala, že lekári netušia, čo je s mojimi deťmi, dávali im antivirotiká, infúzie, kyslík, potom inhalácie, ktoré moje maličké detičky zbožňovali. Slovom, dávali im všetko možné a čakalo sa, ako moje deti zabojujú.
Po piatich dňoch boli moje deti stabilizované, čakalo nás ďalšie sťahovanie na JIS-ku.

Jednotka intenzívnej starostlivosti

Ráno po vizite som sa rýchlo zbalila, čakal nás presun. Moje dve deti s dvoma sestričkami vo dvoch kočíkoch a ja so svojím „dovolenkovým“ kufrom. Opäť výťahy, chodby katakomby, podzemie, točila sa mi z toho hlava. A zistila som, že som vlastne na tom oddelení, kde bolo toľko opustených rómskych detí, ale až vzadu v separovanej časti.
Moje ubytovanie stratilo na kráse. Bola som ubytovaná o poschodie nižšie a v akejsi prezliekarni, ktorú volali izba matiek. Ten zápach v izbe bol na nevydržanie, ale povedala som si, že budem sama a k deťom budem behať na poschodie, dajako to vydržím.
No bolo to veľmi namáhavé. Celý deň sedieť pri deťoch v starom kresle, nemôcť sa vystrieť. Posledné dojčenie o jednej v noci, o tretej dokrmovali sestričky a ja som o pol šiestej už sedela v kresle. Bola som ulietaná, unavená, neoddýchnutá, ale chcela som to zvládnuť.
Pár dní to takto išlo, stav detí sa zlepšoval, boli stabilizované, raz večer som prišla na izbu a zistila som, že je tam aj iná žena - Rómka, zlatá, ale... nedalo sa v izbe vydržať, jednu noc som išla spať do nadštandardu ku kamarátke. No spať, natiahnuť nohy na tri hodiny, a ráno ma čakalo prekvapenie. Staničná sestra na mňa nakričala, kde som, prečo som nespala vo svojej izbe. Nedalo sa jej vysvetliť, že to bolo na mňa priveľa. Bola som na smrť unavená a musela som znášať niektoré veci od personálu, ktoré som si nezaslúžila. V ten deň dostal aj môj druhý syn transfúziu krvi, lebo choroba mu spôsobila ťažkú chudokrvnosť - málo červených krviniek. Vplyvom choroby mu nevedeli nájsť žilu, každá praskla, a tak ho pichali a pichali, asi tak 45 minút. Bolo to ako mučenie v koncentráku, a ja zničená zo staničnej sestry, nevyspatá, unavená, som sa len prizerala, ako pichali moje plačúce dieťa asi tak 32-krát, kým sa podarilo napichnúť mu hlavičku.
Tú noc mal môj druhý syn nočné mory. Plakal stále zo sna, tak som bola s ním pokiaľ to šlo, v snahe zabudnúť na tú ženu v izbe a na tú jej arómu. Po tomto sa to zlepšovalo a ja som sa modlila, aby sme už mohli ísť konečne domov.
Stalo sa, išli sme domov po dvoch týždňoch, s tým, že sme mali ostať na normálnom oddelení na pozorovanie, ale hrozilo, že moji synovia s oslabeným imunitným systémom sa nakazia inými vecami, tak nás pustili domov. Ja celkom naradostená som volala tej kamarátke, čo mala nadštandard, a pýtam sa jej, či sú aj oni doma. Ona mi zdvihla a povedala, že je na JIS-ke. Lekári jej povedali, že má „vírus po tých dvojčatách“. Tak toto jediné ma dorazilo. Ako ju mohli informovať, že to má po mojich deťoch? Veď možností, ako sa nakaziť v nemocnici, je neskutočne veľa. Kde je lekárske tajomstvo? A prečo som tam nemala vhodnejšie ubytovanie, aby som nemusela behať po chodbách a stretávať sa s inými mamičkami? Ja som chorá nebola a napriek tomu som bola za mojím chrbtom obvinená z nákazy iných.
No odvtedy kamarátku nemám, neozvala sa a nečudujem sa jej.

Moje deti sa odvtedy držia. Ale má to následky. Návštevy nepúšťam žiadne, na prechádzky tiež nechodíme a dúfam, že sme si najhoršie už odskákali. Vírusy sú veľmi tvárne, nedá sa pred nimi ubrániť, netušila som, že malé babätká sú tak rýchlo nakaziteľné, a že to má taký zdrvujúci priebeh – RSV vírus.
Veľakrát myslím na tie sestričky, na ich ochotu pomáhať, na profesionalitu lekárov. Vďaka za to, že sú, ináč by moje deti nemali ani najmenšiu šancu.

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Copyright © 2018 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2018  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies