foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Kto je online

Práve tu je 180 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Môj pobyt v nemocnici

 
Pamätám sa, akoby to bolo včera, ako som prišla k svojmu doktorovi v 26. t. t. kvôli tvrdnutiu brucha a môj zlatý pán doktor mi vraví: „Keďže čakáte dvojičky, bolo by najlepšie ísť na pár dní do nemocnice, dajú vám magnéziové infúzie, upokojí sa to a môžte ísť domov.“ Tak som si povedala fajn, keď treba tak treba. Pána doktora som sa ešte spýtala, že ako dlho tam budem musieť byť a on, že to vidí na také tri dni. To bol piatok 16.4.2010. V duchu som počítala - piatok, sobota, nedeľa, pondelok, super, v utorok som naspäť v práci - hahaha. Ako veľmi som sa mýlila.

 

Od doktora domov po veci a rýchlo na Antolskú. Tam mi urobili sono a oznámili mi, že vzhľadom na to, že oni nemajú voľné inkubátory pre moje deti, teda ak by sa náhodou predčasne narodili, mám ísť na Kramáre. To som už nevedela, čo sa deje, veď mi len občas tvrdne brucho  a zrazu predčasný pôrod? Haló! No nič, presun na Kramáre.

 

Ani neviem ako a bola som prijatá na Kramároch na oddelení šestonedelia. Mala som tep asi 150, vôbec som nevedela, čo sa deje, zrazu sama s cudzími ľuďmi, manžel za dverami, hrozný pocit. Našťastie ma dali na izbu k trom kočkám, ktoré už dlhšie spolu ležali, boli celkom fajn, tak sa tie prvé dni dali prežiť. Nasadili mi lieky, ako to oni volajú tokolýzu, aj to zabralo, brucho som mala uvoľnené, lepšie sa mi chodilo. Na izbe sme boli celkom dobrá partia, až kým nás nerozdelili a nepresťahovali, a tak začal kolotoč príchodov a odchodov mamičiek na mojej izbe. A ja stále nič. Brucho mi tvrdlo len občas, ale aj tak mi doktori povedali, že domov pôjdem najskôr o dva týždne. A čo čert nechcel práve v čase, keď už by som mohla ísť domov, mi začalo znova tvrdnúť brucho, takže som vyfasovala vyššiu dávku liekov a čakala som.

 

Na izbe to bolo chvíľu lepšie, chvíľu horšie, dobrú náladu striedal plač, na návštevách na chodbe som dlho sedieť nemohla, keďže mi hneď začalo trdnúť brucho, takže som veľa čítala, veľa vyfarbovala maľovanky a hlavne som veľmi veľa spala. Dvakrát som sa nechala presťahovať vždy za niekým, kto ležal dlho ako ja a s kým som si dobre rozumela, pretože ležať na izbe, kde všetky maminy prídu a vzápätí odídu je na mašľu, verte mi, psychickej pohode to nepridá, práve naopak. Našťastie po druhom sťahovaní som už ležala s teraz už dvojičkovou maminou Vierkou, ktorá tiež ležala rovnako dlho ako ja, takže sme tam už boli zohraná partia, z veľa vecí sme si robili srandu, doniesli sme si DVD prehrávač a po večeroch kukali komédie a rehotali sa na celé oddelenie. A tak dni plynuli a plynuli, chvíľu dobre, chvíľu plač, stav sa mi nezlepšoval, ale ani nezhoršoval, a tak som nejako spolu s Vierkou prežívala. Vierka ale po nejakom čase mala plné zuby dvoch hnusných záchodov na chodbe a troch plesnivých spŕch (vôbec som sa jej ale nečudovala) a dala sa na pár dní do pôrodu presťahovať na nadštandard (mimochodom, Vieri, toto ti nikdy nezabudnem), ale to už som mala zhruba 3 týždne pred pôrodom a odchodom domov aj ja, takže sa to nejako dalo prežiť. A tak som ostala až do pôrodu. Do 1.7.2010! 

 

Nemocničnú stravu asi nemusím veľmi opisovať, veľa ľudí to bohužiaľ pozná, v podstate sa dokola striedali tie isté jedlá na raňajky, na obed aj na večeru. Najlepšia bola krupicová kaša a najhoršie boli cestoviny so strúhankou. A každú nedeľu sme mali suchú večeru, to sme len vyfasovali chleba a syr a bolo. Zeleninu sme mávali občas na raňajky a ovocie na desiatu a to vždy len jablko. Chladnička bola na chodbe, tam sme si odkladali veci prinesené od manželov a iných návštev, akurát, že z chladničky sa kradlo, takže neraz mi zmizla celá igelitka s  jogurtmi a inými lakocinkami. No čo už, však sme na Slovensku.

 

Čo sa sestričiek a doktorov týka, tí boli v podstate fajn. Teda väčšina z nich, sestričky si k nám chodili pokecať, toto bolo celkom príjemné. Aj doktori boli ok. V podstate sa nemôžem nejako sťažovať. Najväčší vietor robila hlavná sestra, ktorá nás každé ráno naháňala do upratovania, lebo však keď príde vizita, izba musí byť uprataná, papuče zasunuté pod posteľou aby sa PÁNI DOKTORI náhodou nepotkli (inak to by bola pre nás celkom prča), čo tam po plesnivých stenách či závesoch na sprchách a pokazenými záchodmi! Hlavne, že izba je eňo ňuňo. V rámci možností, samozrejme. S malou izbou, kde sú 4 staréééé postele a 4 ešte staršie nočné stolíky toho človek veľa neurobí. Každé ráno sme si veci zo stolíka dali do tašky pod posteľ a po vizite zas vybrali. Dnes sa na tom smejem, vtedy som sa jedovala.

 

Celkovo musím povedať, že dodnes nechápem ako som tam tak dlho vydržala. Prichádzala som v čižmách a bunde a odchádzala v šatách a šľapkách. Ale viem, že sa to oplatilo. Nielenže sa mi narodili krásne babuľky s krásnymi váhami, ktoré ľúbim najviac na svete, ale získala som aj jedno super kamarátstvo s  maminou Vierkou.

Na záver by som chcela povzbudiť všetky budúce maminy, ktorých tehu nie je celkom ideálne, aby mali trpezlivosť a mysleli na tie úžasné stvorenia, ktoré sa narodia a ktoré nebudú lásku len dostávať ale vo veľkom ju budú aj dávať.

 

Komentárov   

LubicaP
0 #3 Môj pobyt v nemocniciLubicaP 2015-03-23 21:14
Dátum: 21.5.2012

ahoj, ako som čítala tvoj článok, tak mi to pripomínalo úplne môj pobyt v nemocnici. Začalo to tak isto - tvrdnutie brucha v 24 tt, nemocnica vraj asi tak na štyri dni - to bolo asi pol roka pred tebou, 7. 10. 2009 v nemocnici v Galante. Namiesto 4 dní to bolo 9 týždňov, presne ako si ty písala výmena mamičiek na izbe bolo asi jedno z najťažších chvíľ v nemocnici. Tiež nám mizli z chladničky jogurty, ale čo už? Ale sestričky a doktori boli fajn. Tiež mi tam bolo dlho a radosť z dlho očakávaných detičiek striedali slzy. Mńa však pustili domov dva týždne pred pôrodom, čo bolo asi najlepšie, chlapci sa narodili 3 týždne pred termínom, s váhou 2300 a 2500g sme mohli ísť na štvrtý den domov.
Držím všetkým mamičkám čo sú v nemocnici palce :-)
Citovať
m
0 #2 RE: Môj pobyt v nemocnicim 2015-03-23 21:11
Dátum: 17.4.2012

ahoj, ako tak citam tvoj pribeh, zistujem, ze sme museli byt naraz v nemocnici na kramaroch. ja som tam pobudla sice len 15 dni, ale zato som dalsich 1,5 mesiaca denne dochadzala a dalsi 1 mesiac bola ubytovana s mojim drobcekom narodenym v 27 tt. nastastie na toto najhorsie obdobie mojho zivota uz iba s tazkym srdcom spominam a dnes sa tesim z mojej najvacsej lasky. tesi ma, ze ste to v nemocnici dobojovali do zdarneho konca, lebo psychika tam teda dostavala naozaj zabrat. vsetko dobre prajem babulkam :)
Citovať
zuza
0 #1 RE: Môj pobyt v nemocnicizuza 2015-03-23 21:10
Dátum: 17.4.2012

ja som na tom oddeleni lezala zhruba 6 tyzdnov po tebe, nastastie len par dni, ale tu hlavnu sestru si popisala dokonale, ja som ju nazvala 'vichrica' ;-) rano len vletela doizby, roztiahla zavesy a spustila akoze budicek, myslienka na nu ma pobavila, ale vtedy mi isla nenormalne na nervy! ;-)
Citovať

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Prihlasovací formulár

Súvisiace články

Copyright © 2017 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2017  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies