foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Kto je online

Práve tu je 248 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Kvetinky

S manželom tvoríme pár už od roku 2001, v roku 2002 sme začali spolu bývať a v roku 2004 sme sa zosobášili, avšak naše pracovné povinnosti nás na pár rôčkov zaviali do zahraničia, takže na detičky sme veľmi nemysleli. Ten čas nastal až keď sme mali okolo 26 - 27 rokov (obaja sme rovnaký ročník), našli sme si prácu doma v našom okresnom meste a ja som dostala silný pocit, že už je ten čas a chcem dieťatko, samozrejme, že aj manžel bol za – vždy keď sme mali takúto tému, hovorili sme len o jednom dieťatku a postupne po rôčkoch by boli ďalšie – plánovali sme mať tri detičky. Aspoň ja som tak chcela – vtedy čisto teoreticky.

 

Zlom nastal, keď mi môj gynekológ zistil, že síce menštruačný cyklus mám, ale netvoria sa mi folikuly dosť veľké na to, aby mohli byť oplodnené – teda nedochádza u mňa k ovulácii. Tento stav bol zrejme následkom hormonálnej zmeny, ktorú som prekonala v puberte a vtedy mi začal haprovať aj menštruačný cyklus a menštruáciu som dostávala veľmi nepravidelne – teda, aby som ju mala pravidelne, musela som mať hormonálnu liečbu, potom som ju prerušila antikoncepciou, posledné 3 roky pred otehotnením som však neužívala nič. Môj gynekológ mi spravil aj hormonálny profil – ten bol v poriadku, a teda na tvorbu folikulov mi predpísal Clostilbegyt . Ten som začala užívať koncom roka 2007, presne v decembri, a v januári som zistila, že som tehotná. Zistila som to na základe domáceho tehotenského testu, následne som išla navštíviť môjho gynekológa, ktorý mi po ultrazvukovom vyšetrení potvrdil graviditu, ale naša radosť netrvala veľmi dlho, pretože ešte v ten večer som začala krvácať a skončila som v nemocnici s verdiktom – spontánny potrat v 4. t. t. – nutný kyret. Toto obdobie bolo pre nás dosť ťažké a v nemocnici som vyplakala more sĺz. Ale život musel ísť ďalej, žiaľ zo straty prvého dieťatka časom pominul a my sme sa po pol roku pokúsili o bábätko znovu. Môj lekár mi však opätovne nasadil Clostilbegyt – užila som ho v júli r. 2008 a  koncom augusta som opäť zistila, že som tehotná, a vtedy sa to všetko začalo. 

 

Prvé vyšetrenie u doktora potvrdilo normálnu graviditu, ale oznámil mi, že v maternici je vytvorená aj nejaká cysta, mohla som však fungovať presne ako predtým. Len keď som túto šťastnú správu oznámila mojej mamine a zároveň ju aj informovala, že doktor v maternici videl aj cystu – čo ma trošku vydesilo – mamina len tak podotkla, že: „Počkaj, aby z tej cysty neboli dve“. Ja som na to odvetila, že nehrozí, že to by predsa doktor videl. Lenže asi po týždni od vyšetrenia som začala špiniť, môj doktor ma vyšetril a skonštatoval, na môj veľký údiv, že skutočne sa v maternici nachádzajú dva plody s krásnou reakciou srdiečka a cysta zmizla. Mala som čo robiť, aby som to rozdýchala... Zároveň mi hneď aj oznámil, že vzhľadom k predošlému potratu budem okamžite PN. Nebolo to ľahké oznámiť v práci, i keď všetci sa so mnou tešili, a manželovi som to oznámila telefonicky. Ostal v telefóne bez slov. Takže som z jedného dňa na druhý ostala doma, všetko som prijala a začali sme obaja s manželom spracovávať informáciu, že budeme mať dvojičky. Presne si pamätám ten deň, bol to štvrtok 25.9.2008.

 

Dni ubiehali, ale stále som mala slabé špinenie, no už som mala nasadené lieky. Prišla nedeľa 28.9.2008 a ja som okolo 14.00 hod. dostala silné krvácanie – zrútil sa mi celý svet, už som si myslela, že sa opakuje situácia z januára, len tentokrát nestratím jedno bábätko, ale hneď dve L. Manžel so mnou letel do nemocnice ako strela, bol bledší ako ja. Hneď ma zobrali do gynekologickej ambulancie na vyšetrenie. Pohľad službukonajúceho lekára na monitor ultrazvuku neveštil nič dobré a ja som mu oznámila, že ak mi ide povedať zlú správu, tak ma môžu rovno odvážať na psychiatriu, ale doktor sa usmial a povedal, že všetko je v poriadku, srdiečka krásne bijú, ale ostanem hospitalizovaná, bola som na začiatku 9. t. t. Správa, že drobčekovia sú v poriadku bola prekrásna hudba pre moje uši, ale správa, že zostávam v nemocnici už taká super nebola a zostala som až do 21.4.2009!

 

A čo sa udialo až do tohto dátumu?

Tak teda toto: Medzitým mi presne tento istý lekár, ktorý ma prijímal zistil v 12. t. t. – pôvodne ma chcel už prepustiť domov, ale ešte chcel urobiť kontrolné sono vyšetrenie a presvedčiť sa či je všetko v poriadku – že v maternici nebijú dve srdiečka, ale tri. OBROVSKÝ ŠOK! Prizval si ešte jedného gynekológa odborníka a ten túto správu tiež potvrdil. Ich slová: „Mamička, čakáte trojičky a prajeme vám, aby ste ich šťastne donosili, s tým, že vás prepustíme domov sa rozlúčte. Týmto ste zaradená do skupiny viacpočetná gravidita - riziková gravidita, s prísnym pokojovým režimom na nemocničnom lôžku.“ Začala som strašne plakať, mala som v sebe obrovskú zmes emócií, šťastie, obavy čo bude, ako to poviem mužovi, rodine... Dojaté plakali aj moje spolupacientky na izbe – len sestrička sa usmievala. Bola to presne tá sestrička, ktorá bola na príjme, keď som spontánne potratila a ktorá sa o mňa po kyrete aj starala a ona vyriekla slová, na ktoré do smrti nezabudnem: „Pani, vy ste si tie detičky vyplakali pre to jedno stratené, veľmi ste žialili a preto vám ich pán Boh doprial až tri.“ Po obede prišli za mnou všetci lekári z gynekologického oddelenia, prišli ma povzbudiť, boli zlatí.

 

Nemocnica s poliklinikou – gynekologické oddelenie na 4. posch. sa stala na tri dlhé mesiace mojím druhým domovom. Oslávila som tu narodeniny, všetky ostávajúce sviatky v roku, našla som si veľa priateliek – odrodila a odvzdychala množstvo krásnych detičiek a s pomaly rastúcim bruškom som si opatrovala tie svoje 3 poklady. Návštevné hodiny boli pre mňa spásou, každý deň za mnou chodili moja mamina a manžel, potom sa striedala ostatná rodina, muža púšťali aj po návštevných hodinách. Každý pondelok boli poradne, potom vizita a stále dokola, aby som z toho úplne nescvokla vyprosíkala som primára, aby ma pustil domov aspoň na Vianoce. Nakoniec to povolil a oznámil mi, že už nastúpim na hospitalizáciu do Banskej Bystrice. To som bola v 24. t. t.

 

V Banskej Bystrici mi lekár položil pár otázok: „Ste po umelom oplodnení? Koľko vajíčok vám vkladali? Ste po IVF?“ A ja na to, že: „Prosím? Nechápem, nie, ja som otehotnela úplne prirodzene.“ Pozrel na mňa, chvíľu bol ticho a potom povedal: „Tak vy ste tu pre nás rarita.“ Potom mi urobil sono a oznámil mi aj pohlavie detičiek – krúžil sondou po mojom už pekne zaguľatenom brušku, na ktorom sa už začali objavovať aj malé kopčeky a sestričke, čo všetko zapisovala kričal: „A – dievka, B – dievka, C – dievka. Moje detičky v nemocnici označili ako plod A, plod B a plod C. Presnejšie trojvaječné plody, každý vo svojom vlastnom obale s vlastnou plodovou vodou. Správa, že čakám 3 dievčatká ma nesmierne dojala. Taktiež aj môjho muža a ostatných v rodine, všetci ma veľmi psychicky podporovali.

No a začalo sa všetko nanovo – každé ráno meranie krvného tlaku, vyšetrenie moču, každý týždeň sono vyšetrenie, meranie prietokov, sledovanie vývinu detičiek v maternici, počúvanie srdiečok, kontrola množstva plodovej vody atď...

 

V 25. t. t. mi lekár po vizite vložil do krčka maternice zábranu, tzv. pesar, ktorá mala zabrániť skracovaniu krčka maternice v dôsledku tlaku maternice, aby nedošlo k predčasnému pôrodu. Pretože každú vizitu som nepočula nič iné len: „Pani, musíte vydržať aspoň do 30. t. t., len vtedy vaše detičky prežijú, ak by sa pôrod rozbehol skôr nemusí to dobre skončiť.“

 

A vydržali sme do 33. + 4 t. t. Ale ja som už asi týždeň cítila, že už to príde, bruško už bolo obrovské, začali sa mi aj kožné prejavy, nepríjemné, svrbivé - tlak už bol dlhodobejšie vyšší, nohy – chodidlá a členky opuchnuté, nemohla som ich už nasunúť ani do papúč. Nemohla som ležať ani na chrbte – už sa mi zle dýchalo, ani na boku, všetko mi zase tŕplo, no proste už na nevydržanie. Dievčatká sa narodili dňa 24.3.2009 tesne po polnoci – teda presne z 23.3 na 24.3.2009. Deň 23.3. bol utorok, mala som ešte návštevu – manžela a moju maminku, všetko bolo v poriadku - večer som ležala ešte aj na sesterskej izbe, kde mi počúvali ozvy mojich bábik. Celý večer prebehol ako vždy – o 22.00 hod. som sa uložila spať a myslím, že bolo krátko po jedenástej, keď som sa chcela na posteli pretočiť a vtedy sa to stalo – len rup a už som tlačila zvonček a volala sestričku, že niečo zo mňa strašne tečie, no sama som nemala odvahu pozrieť pod perinu. Sestrička len s úsmevom skonštatovala, že odtiekla plodová voda, ide sa na sálu rodiť. A plodová voda zo mňa tiekla prúdom – strašný pocit – nepoznaný. Bol to pre mňa dosť veľký šok, šok, šok – volala som rýchlo manželovi domov, nech sa zobudí a nech sa sem ponáhľa, že idem už rodiť. Šok aj pre neho, druhý telefonát smeroval k mojej mamine. Tým, že som išla rodiť cisárskym rezom, a to znamenalo, že som hneď nemohla byť s mojimi dievčatkami – priala som si, aby mi ich manžel hneď po narodení nahral na kameru. Personál bol ústretový a povolili nám to. No ešte predtým sa začal chystať na pôrodnej sále pôrod našich trojičiek. Sestrička, ktorá vypisovala nejaké dokumenty, chcela odo mňa všetky kombinácie mien – 3x dievčenské, 3x chlapčenské, 2x dievčenské + 1 chlapčenské, atď... Ani som ju poriadne nevnímala. Pán primár MUDr. Bielik z Banskej Bystrice ma ešte zobral na sono vyšetrenie a povedal, že keby som nemala založený pesar, tak už začnem spontánne rodiť, lebo že dieťatku, ktoré bolo uložené úplne naspodku, už držal zadoček. Rodila som v spinálnej anestézii, dievčatká mi hneď po pôrode rýchlo ukázali a počula som ich plakať – neskutočný pocit, úžasný, krásny. Mala som pri pôrode aj veľmi dobrých odborníkov od pána primára MUDr. Bielika a druhého pôrodníka MUDr. Tršku až po anesteziológa, sestričiek ako aj celý pediatrický tím a personál z JIS-ky pre nedonosené detičky.

 

Prvá na svet prišla 10 minút po polnoci dňa 24.3.2009 Paulínka – 1810 g/46 cm – počas pobytu v nemocnici označená písmenom A.

Druhá na svet prišla 11 minút po polnoci dňa 24.3.2009 Julianka – 1770 g/44 cm – počas pobytu v nemocnici označená písmenom B.

Tretia na svet prišla 12 minút po polnoci dňa 24.3.2009 Danielka – 1790 g/45 cm – počas pobytu v nemocnici označená písmenom C.

  

Ja som sa po cisárskom reze zotavila veľmi rýchlo, maternica sa pekne sťahovala, aj keď to bolo dosť bolestivé – žiadne komplikácie sa nevyskytli, ale nakoľko musí mamička 24 hod. po operácii ležať na JIS-ke, k dievčatkám som mohla ísť až na druhý deň od pôrodu poobede – neskutočne dlhá doba to bola pre mňa. Dievčatká boli prvé 2 dni umiestnené v inkubátoroch na JIS-ke pre nedonosené detičky – boli napojené na podporné dýchanie, potom ich premiestnili na neonatologické oddelenie – tam ešte 2 dni boli v inkubátore a potom ich už premiestnili do výhrevného lôžka – všetky prekonali žltačku, no vďakabohu sa držali veľmi dobre – len sme museli pribrať na váhe minimálne 2200 g, aby sme mohli byť prepustené domov. Postupne boli moje princezné presúvané z oddelenia ku mne na izbu, kde som ich už mala nepretržite – prvá prišla Paulinočka, potom Julianočka a posledná Danieločka – ona nechcela veľmi v nemocnici papkať. Všetky mi po pôrode klesli s váhou na 1600 g. Mliečko im zo začiatku podávali sondou, a potom sme prešli na fľaštičku – moja laktácia sa rozbehla asi na 3. deň a odsávala som si mliečko ešte 2 mesiace, čo som bola nesmierne šťastná, že aspoň trošku materského mliečka mohli dostať. V nemocnici sme boli až do 21.4.2009 a domov nás prepúšťali s váhami: Paulínka 2400 g a Julianka s Danielkou približne 2200 – 2300 g. Múry nemocnice sme všetci opúšťali neskutočne šťastní, že konečne ideme pekne všetci spolu domov a ten pocit, že v náručiach si nesieme najkrajšie poklady sveta sa nedá ničím opísať.


 

Potom už prišiel doma kolotoč rodičovských povinností, radostí aj starostí a ten máme dodnes a ešte nadlho. Dievčatká už budú mať 3 rôčky a majú sa veľmi dobre sú veľmi bystré, vnímavé, temperamentné, rozkošné, proste úžasné a sú vďakabohu zdravé.

Záver správy od lekárky, ktorá ich mala pod dohľadom do ich 2 rokov ako rizikové, nedonosené detičky z viacpočetnej gravidity, znie: veľmi aktívne a psychomotorický vývoj je už aj v predstihu – teda svojich donosených rovesníkov už vo všetkom dobehli.

 

Foto: autor



Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Prihlasovací formulár

Súvisiace články

Copyright © 2017 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2017  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies