foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Kto je online

Práve tu je 165 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Nie je dvojča ako dvojča

Attachments:
FileDescriptionFile sizeDownloads
Download this file (D-4-2016-nie-je-dvojca-ako-dvojca-18-21.pdf)Nie je dvojča ako dvojčaČlánok v časopise DVOJIČKOVO 4/2016 - PDF verzia (str. 18 - 21)1956 kB14

Nie je dvojča ako dvojčaKeď sa hovorí o dvojčatách, väčšinou si každý predstaví dve úplne rovnaké deti, rovnako oblečené a rovnako rozkošné. Každý si automaticky predstaví jednovaječné dvojčatá. No mamička takýchto dvojčiat vidí skutočnosť inak. Vie, že za rovnakosťou jej detí sa skrýva ohromné množstvo práce a starostí. A rovnaká práca čaká aj mamičku dvojvaječných dvojčiat, ktorej deti si vôbec nemusia byť podobné, alebo môže ísť o chlapca a dievča. Dvojvaječné dvojčatá sa už netešia takej pozornosti okolia, hoci ich výchova a starostlivosť o ne sa v prvých rokoch od jednovaječných dvojčiat nijako nelíši.

Jednovaječné dvojčatá sú si podobné „ako vajce vajcu“, môžu ich od seba rozlišovať len materské znamienka, pehy alebo odlišný rast smeru vlasov (tzv. vlasový vír). Povahovo sú si tieto dvojčatá tiež podobné, ale tu sa už vyskytujú rozdiely. Väčšinou je jedno z dvojčiat dominantné, komunikuje za obe, stavia sa do pozície „ochrancu“ oboch. Hoci často obe jednovaječné dvojčatá študujú rovnaký odbor alebo robia rovnaký šport, nebývajú vždy rovnako nadané. Jednému z dvojčiat môže ísť lepšie matematika, druhé nemusí mať také vyvinuté logické myslenie, každé môže mať svoje vlastné záujmy. Aj napriek tomu môžu pôsobiť opačným dojmom (úplne rovnakých osobností), najmä ak študujú rovnaký odbor alebo robia rovnaký šport. Táto zhodná „životná cesta“ býva ovplyvnená silným výchovným pôsobením rodičov alebo spolupatričnosťou daného páru. Samotné dvojčatá sa však často cítia byť každé iné a nechápu, ako je možné, že ostatní medzi nimi rozdiel nevidia. Určite je zaujímavé, že každé z dvojčiat máva iný rukopis a iný podpis. Ak idú dvojčatá spolu na prechádzku, každé dvojča ide vždy po „svojej“ strane (záleží na prevládajúcej funkcii tej-ktorej mozgovej hemisféry), ktorú si samo vyberie (tak, aby malo výhľad). Z toho všetkého je vidieť, že ani identické dvojčatá nie sú až také „identické“.

Výchova jednovaječných dvojčiat

Tak ako je problematické nájsť vhodnú mieru v obliekaní, nie je jednoduché správne podporovať vlastnú identitu dvojčiat...Z vyššie uvedeného vyplýva aj odporúčanie pri postupe vo výchove jednovaječných dvojčiat. U nás, bohužiaľ, neexistuje žiadna dostupná literatúra, ktorá by sa výchovou dvojčiat zaoberala. Preto môžeme rozprávať len na základe zozbieraných skúseností členov Klubu dvojčiat a dospelých dvojčiat. Dobre mienené rady psychológov, aby sa vo dvojčatách podporovala ich vlastná identita, aby sa rovnako neobliekali a pod., sú síce pekné, ale každá mamička jednovaječných dvojčiat si isto povzdychne, že ten psychológ nikdy dvojčatá nevychovával. Ľahšie sa o probléme hovorí, horšie sa uvádza do praktického života.

Začnime u rovnakého obliekania. Bábätká v rovnakých dupačkách vyzerajú oveľa atraktívnejšie (a to potvrdia aj mamičky dvojvaječných dvojčiat) a v dojčenskom veku to predsa vôbec neškodí. Časom mamička zistí, že je jednoduchšie kúpiť oblečenie, ktoré sa jej páči, dvakrát, ako zháňať niečo iné len preto, aby deti boli rozdielne oblečené (nehovoriac o daroch od príbuzných a priateľov, ktoré bývajú spravidla totožné). Keď deti vyrastú a mamičky s nimi začnú chodiť do parku a do piesku, zistia, že rovnaké oblečenie je aj praktické, lebo stačí jeden pohľad a v húfe detí tie svoje zaručene spoznajú (z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že som do rovnakých farieb, ako nosili dvojčatá, obliekala aj svojho o dva roky staršieho syna). Jednoduchší je aj nákup na burzách pre dvojčatá, kde sa dá oblečenie kúpiť veľmi lacno a je, samozrejme, rovnaké. Neskôr (okolo troch až štyroch rokov) si už samy dvojčatá povedia, či chcú nosiť rovnaké oblečenie, alebo nie. Aj z rovnako vybaveného šatníka sa dajú urobiť odlišné kombinácie. Rodičom odporúčame, aby pozorne sledovali svoje dvojčiatka a nesnažili sa ich násilne od seba odlišovať, alebo naopak, aby im nenútili rovnaké oblečenie, ak samy nechcú. Tak, ako je každé dieťa iné, sú aj dvojčatá každé iné a nedá sa s určitosťou povedať, že tak alebo onak je správne ich vychovávať. Výchova si vyžaduje individuálny prístup aj k dvojčatám.

Ivana: Máme jednovaječné dvojčatá, dnes už dospelé ženy. Už od začiatku sme ich obliekali rovnako. Oblečenie som sčasti kúpila staršie od iných dvojčiat. Zháňať rovnaké oblečenie nebola vtedy, a nie je pravdepodobne ani dnes, žiadna zábava. Keď sa vám už podarilo vyhliadnuť si v potrebnej veľkosti a vo vami vybranej kvalite nejaký kus dojčenského oblečenia, zistili ste na 90 %, že v obchode k tejto nádhere nemajú druhý kus. Dokonca sa čudovali, ako to môže niekto chcieť. Našťastie sa za obdobia takzvaného socíku dali ľahko dovážať detské veci z komunistickej časti Nemecka. Topánočky tam mali nádherné, s oblečením už to nebola taká sláva. Krásne detské bundičky som tam síce zohnala, ale musela som sa uspokojiť s jednou červenou a jednou modrou (a to ešte len vďaka ochote predavačov, ktorým som vysvetlila, že mám dvojčatá, a tak boli ochotní prehľadávať sklad jedného obchodného domu). Jedno dievčatko (a tou vždy bolo béčko) muselo byť za chlapca.

Tak ako je problematické nájsť vhodnú mieru v obliekaní, nie je jednoduché správne podporovať vlastnú identitu dvojčiat. Veľmi známy je príklad toho, že ak sa vidí jedno z dvojčiat v zrkadle, myslí si, že je to druhé dvojča. Je potrebné, aby rodičia v dvojčatách podporovali a upevňovali vedomie toho, že sú to dve rôzne osobnosti, ale je nutné, aby to robili s citom.

Násilné oddeľovanie dvojčiat (hoci s dobrým úmyslom) môže viesť k ich traume. Opäť zo skúsenosti poznáme prípady, keď sa rodičia snažili dvojčatá, ktoré od seba boli závislé, oddeliť tým, že poslali jedno na víkend k babke. Obe dvojčatá boli celý víkend smutné, nekomunikovali, cítili sa nesvoje. Po návrate domov sa celé natešené vítali. Dospelé dvojčatá o tom rozprávajú tak, že pri ich nedobrovoľnom odlúčení (napr. keď jedno odišlo do tábora v čase, keď bolo druhé choré) sa cítili zraniteľnejšie a robili si starosti s tým, ako sa má druhé dvojča. Iný pár dospelých jednovaječných dvojčiat naopak v rozhovore uviedol, že si od seba rady na chvíľu oddýchli, ale o to viac sa na seba potom tešili. Aj tu je vidieť, že každé dvojčatá sú jedinečné. No puto medzi jednovaječnými dvojčatami (ktoré pretrváva od narodenia až do smrti) je veľmi silné a my, ak sami nie sme z jednovaječných dvojčiat, si ho len ťažko dokážeme predstaviť.

Výchova dvojvaječných dvojčiat

Dvojvaječné dvojčatá sa podobajú ako ostatní súrodenci a nemusia byť rovnakého pohlavia. Keď psychológovia hovoria o úskaliach vo výchove dvojčiat, majú na mysli väčšinou dvojčatá jednovaječné. U dvojvaječných odpadá problém s vlastnou identitou. Ostatná práca však mamičke zostáva – oblečenie, široký kočík, všetko robiť dvakrát...

No samotné dvojčatá aj napriek tomu, že sa o nich často hovorí „len“ ako o súrodencoch narodených v rovnaký deň, majú dosť spoločného. Po prvé sa vyvíjali a v mamičkinej maternici celých deväť mesiacov spoločne (dotýkali sa, cítili sa...) a po druhé sú od narodenia stále spolu, sú na seba zvyknuté viac ako ostatní súrodenci. Často bývajú od seba dosť závislé aj dvojčatá – chlapec a dievča. Dievča máva v sebe už od útleho veku onen „materinský“ ochranársky pud, ktorý často pretrváva až do puberty, keď sa úlohy zvyčajne vymenia.

Zdenka: Mám súrodencov dvojčatá, brata a sestru, ktorí sa narodili v roku 1948. Pokiaľ sa pamätám, na základnej škole mali dvojčatá normálne školácke problémy, ničím nevybočovali. Nežalovali na seba, skôr sme sa dozvedeli z ich školského života menej ako viac. Problémy riešili skôr spolu, a tak navonok vyšlo len to, keď vyparatili niečo obe deti a učiteľka sa sťažovala, alebo žalovali spolužiaci, ale bolo toho poskromne. Chlapec bol ľavák a dievča praváčka. Aj keď sme chlapca doma nechali písať ľavou, tlak školy bol taký silný, že sa precvičil (sám) na pravú ruku, ale aj s ľavou bol šikovný, takže môže množstvo vecí robiť „obojručne“. Od roku 1950 do roku 1960 bol náš otec väznený ako politický väzeň, a tak okrem toho, že sme vyrastali bez otca, len v starostlivosti matky, dedka a babky a niekoľkých veľmi obetavých tiet, mali sme všetci veľmi sťažený a komplikovaný prístup na druhý stupeň škôl. Dvojčatá boli z nás najmladšie (sme štyria súrodenci – 1940, 1942 a 1948). Najhoršie prenasledovanie síce už pominulo, ale aj tak sa na gymnázium dostali až po intervenciách všetkých možných a nemožných známych a príbuzných. Chlapec sa musel prihlásiť na trvalý pobyt u jednej z obetavých tiet a dievča zasa inde, takže došlo k tomu, že každý navštevoval inú školu. Sestra vyštudovala gymnázium (dvanásťročné) v Karlíne a brat na Pankráci.

A tu došlo k tomu, že tá živá, úžasne spoločenská a vo dvojici dvojčiat vždy dominantná sestra sa v Karlíne spoločensky príliš neuchytila, aj keď si myslím, že spoločensky jej nič nechýbalo. Zato mlčanlivý a takmer nehovoriaci a nepriebojný brat, ktorý vyzeral, že bude bez sestry úplne nemožný, sa stal uznávaným a obľúbeným členom partie spolužiakov. Brat do tej partie onedlho dotiahol aj sestru, a tak spoločensky spolu obe dvojčatá fungovali ďalej, aj keď študovali na rôznych školách.

Bábätká v rovnakých dupačkách vyzerajú oveľa atraktívnejšie...

Áčko a béčko

Zaujímavé určite je, že väčšina dvojčiat (či už ide o jednovaječné, alebo dvojvaječné) si je „podobná“ podľa toho, či sa narodili ako A (prvé) alebo B (druhé). „Áčka“ bývajú silnejšie, priebojnejšie, vyrovnanejšie, dominantnejšie, skrátka vodcovské typy daného páru, zatiaľ čo „béčka“ bývajú slabšie (aj zdravotne), závislejšie a v páre prispôsobivejšie, nechajú sa viesť svojím dvojčaťom.

Ako z vyššie uvedeného vidieť, nie je výchova dvojčiat – či už jednovaječných, alebo dvojvaječných – jednoduchá a ponúka rodičom množstvo radostí aj starostí „na druhú“. Nie každý sa môže pochváliť tým, že je rodičom dvojčiat, a tak sa aj strasti s ich výchovou pokúste brať s nadhľadom. Verte, že keď vaše ratolesti vyletia z rodinného hniezda, budete na všetky trampoty s ich výchovou s láskou a humorom spomínať.

Foto: pixabay.com, Alenka Mimlichová
Zdroj: z knihy Dvojčata - Jejich vývoj a výchova, Klára Vítková Rulíková


Článok vyšiel aj v časopise Dvojičkovo 4/2016 (strana 18 – 21)

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Prihlasovací formulár

Súvisiace články

Copyright © 2017 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2017  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies