foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Kto je online

Práve tu je 245 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Som jednou z dvojčiat – rozhovor

Sestry dvojčatá s dvojčatamiDanka je mamou dvojčiat – dievčatiek Laury a Lujzy, ale čo je zaujímavé, je zároveň aj jednou z dvojčiat. So svojou sestrou Lenkou boli kedysi na nerozoznanie, aj keď v súčasnosti sa už tak nepodobajú a doteraz vlastne nevedia, či sú jednovaječné alebo dvojvaječné dvojčatá. Je momentálne na rodičovskej dovolenke, popri starostlivosti o dva a polročné slečny si dokončuje vysokú školu v odbore prekladateľstvo-tlmočníctvo nemeckého jazyka. Ako hovorí: „Nemecký jazyk je zároveň aj mojou záľubou“. Ďalšími jej záľubami sú zdravá strava a jej dve deti. Danka bola ochotná odpovedať na naše zvedavé otázky: ako ju a jej sestru rozoznávalo okolie, čo mali spoločné, v čom sa odlišovali a mnoho iných vecí.

 

Akým spôsobom vás rozoznávali napríklad učitelia a spolužiaci v škole? Sedeli ste spolu aj v lavici?

Spolužiaci sa nás naučili rozoznávať celkom rýchlo, alebo sme sa vždy ozvali, keď sa náhodou netrafili. S učiteľmi to bolo horšie. Chodili sme do jednej triedy. Odmietali sme spolu sedieť v jednej lavici, ale chceli sme byť spolu v jednej triede. Raz sa stalo, že sme sav škole vymenili a vyučujúca to nezbadala. Inak nás buď rozoznať vedeli (boli tu menšie rozdiely), alebo sa vždy opýtali, že ktorá to sme.
V lavici sme sedeli spolu len prvý polrok na strednej škole, čo bola hrôza. My síce musíme byť spolu, byť si vždy na očiach, ale v rámci určitých hraníc. Sedenie v jednej lavici už bolo ich prekročením, liezli sme si na nervy. Potom teda sestra sedela s jednou kamarátkou za mnou a ja s druhou kamarátkou pred ňou.

 

Vyzerali ste rovnako, mali ste aj rovnaké záujmy, povahy, priateľov, alebo ste boli v niektorých veciach rozdielne?

Približne do 6 rokov veku sme boli na nerozoznanie, potom sme sa začali trošku odlišovať a okolo 9 rokov sme sa začali obliekať inak, neskôr aj česať, takže to už nebol problém rozoznať nás. Mali sme vždy rovnakých kamarátov, teraz už nie, lebo máme aj iné okruhy známych, ale najlepší kamaráti nám zostali rovnakí. Mali sme vždy rovnaké záujmy – spolu sme chodili napr. na hudobnú, klavír, spev, zbor, aj sme sa rovnako dobre učili. Ale máme určité povahové rozdiely. Len to nie je extrém. Ja som vždy bola ten vodca, tá rozhodnejšia, sestra taká flegmatickejšia. Vždy som ja zavelila, že sa ide upratovať, ona na to kašľala a podobne. Tiež sestra bola tá bojazlivejšia a citlivejšia.


Kedysi ste boli na nerozoznanie, spomeniete si v tejto súvislosti na nejaké zábavné situácie?

Napadla mi akurát situácia, keď sestrin priateľ (ale to už sme neboli na nerozoznanie) prišiel ku mne a zozadu ma objal a povedal: „Zlatko moje...“ Potom sme sa ešte dlho na tom zabávali. A tiež si nás stále mýlili v telefóne, pretože máme rovnaké hlasy, tak to sme si vždy z ľudí robili srandu. My sme nerady predstierali, že sme tá druhá... Boli sme skrátka individuality a bojovali sme proti tomu, aby nás ľudia brali ako „dvojičky“.
Teraz sa síce tak nepodobáme, ale napríklad sestrin syn si nás často pletie, v prvý moment si myslí, že ja som jeho maminka. Tak si jej muž robí srandu: „Pozri Hugo, druhá maminka ti prišla.“


Aký bol váš súrodenecký vzťah, keď ste boli deti a aký je teraz? Čo sa zmenilo?

Sme na seba dosť naviazané, aj keď nie extrémne. Každá bývame inde, ani sme nikdy nemali problémy nadväzovať samy priateľstvo a kontakty. Ale vždy, keď sme prišli do nového kolektívu, tak som vedela, že keď ja nenájdem kamaráta, nájde ho sestra a automaticky bude aj môj. Mali sme pekný vzťah, aj keď sme sa občas hádali a mlátili hlava-nehlava. Keď si napríklad sestra rozbila hlavu, ja som revala ešte viac ako ona. V tomto bolo tú naviazanosť veľmi cítiť. Keď sa jedna necítila dobre, nebolo dobre ani druhej. Keď sme sa raz na základnej škole pohádali, tak sme rozhádali celú triedu. Polovica bola na mojej strane, polovica na sestrinej. Teraz nebývame ďaleko od seba, sestra má tiež malého chlapčeka a navštevujeme sa veľmi často. Nič nemusíme predstierať, jednoducho sa poznáme dokonale.


Existovala medzi vami v detstve súrodenecká rivalita, museli ste bojovať o pozornosť rodičov?

Jasné, že áno. Ale nikdy niev zlom. Bili sme sa, aj sme žalovali rodičom. Vždy nás odbili s tým, že si to máme vyriešiť medzi sebou, čo nás aj škrelo, ale v konečnom dôsledku to asi rodičia robili dobre. Rodičia sa neskôr rozvádzali, a to sme boli rady, že sme dve. Mali sme taký „svoj“ svet, takže rivalita pred rodičmi už nehrozila, keďže sme sa ako keby viac „spojili“.

Danka a Lenka ako malé bábätká


Mali ste obdobia, keď ste sa snažili od seba nejakým spôsobom odlíšiť, aby vás okolie a priatelia brali individuálne a nie ako „dvojku“?

Áno, od začiatku puberty až dodnes. Od puberty sme zase nezniesli, aby sme boli oblečené rovnako, ani len vlasy sme nechceli mať rovnaké. Ale predtým by sme to asi nezniesli, keby bola každá oblečená inak. Takže bolo dobre, že to rodičia nechali na nás, kedy s tým „sekneme“.
A okrem toho sme vždy boli alergické na oslovenie „dvojičky“ (to bolo ako keby sme boli bez vlastnej identity). Tiež sme neznášali porovnávanie, aj keď u nás nebolo porovnávanie také zlé, keďže sme nemali napr. rozdiely v známkach a záľubách a tiež jedna nikdy nebola to zlé dieťa a druhá to dobré.


Ako to bolo napríklad s hračkami? Museli ste mať aj hračky rovnaké?

Hračky sme museli mať vždy rovnaké. Teda nepamätám si to obdobie, keď sme boli úplne malé, ale neskôr určite. Pamätám si, že sme raz na Vianoce dostali každá vytúženú Barbie, ale ocino urobil chybu, že jedna mala speváčku a druhá tuším tanečnicu. Cely Štedrý večer sme sa prehádali. Najprv sme chceli obidve jednu a potom sme sa zase hádali obidve o druhú. Hrôza...


A čo vaše dvojčatá? Ako ste zobrali fakt, že vy ako jedna z dvojčiat bude mať tiež dvojčatá?

Moja sestra-dvojička vedela prvá, že som tehotná a ako prvá sa dozvedela, že to budú dvojičky. Veľmi sa tešila. Ona bola vtedy slobodná a bezdetná. Keď sa baby narodili, tak ich bola občas pokočíkovať.
Keď mali dvojičky takmer rok, narodil sa jej syn Hugo (iba jeden). Hugo a moje dvojičky sú dnes riadni parťáci. Teraz sa stále smejeme, že keď bude mať sestra druhé dieťa, tak to budú dvojičky a u mňa bude tretie dieťa už len jedno. Skrátka si to potom vymeníme. Moje baby ju majú veľmi rady, keďže sa podobá na mňa, ich maminku, a má aj veľmi podobný hlas.


Sú veci, ktoré máte pocit, že vo vašej výchove rodičia nerobili dobre, alebo ich nezvládali a vy sa im snažíte pri vašich dvojčatách vyvarovať alebo robiť inak?

Je strašne veľa vecí, ktoré si myslím, že naši rodičia nezvládli a ja som sa z toho naplno poučila. Naši rodičia sa rozviedli, keď sme mali 9 rokov a vtedy sa začali ťahanice,u ktorého z nich by sme mali zostať. Na dennom poriadku boli otázky, ktorého z nich máme radšej, a u ktorého rodiča by sme chceli po rozvode zostať. Ja nikdy svoje deti nebudem nútiť, aby povedali, ktorého z rodičov majú radšej, to je nezmysel. Tiež by som sa im chcela viacej venovať a viac im prejavovať svoju lásku.
Čo sa týka dvojičkovských výchovných záležitostí, myslím, že v tomto naši rodičia postupovali správne.
Nikdy sme necítili, že by bola uprednostňovaná len jedna z nás. Občas nás škrelo, že všetky konflikty sme si museli vyriešiť samy medzi sebou a rodičia málokedy zasiahli, alebo nás odbili s tým, že toto oni riešiť nebudú, ale myslím, že v konečnom dôsledku to bolo správne. Rodičia medzi nami nerobili rozdiely, neboli sme problémové deti, učili sme sa dobre, obidve sme chodili do hudobnej, na spev, do zboru, na klavír a boli sme zhruba rovnako nadané. V tomto to mali rodičia uľahčené a nemuseli pristupovať ku každej z nás odlišne, prípadne riešiť rozdielne záujmy.


Ďakujeme za rozhovor.


Foto: dh

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Prihlasovací formulár

Súvisiace články

Copyright © 2017 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2017  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies