foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Kto je online

Práve tu je 245 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Ako sa žije s dvojčatami v Severnom Írsku

Do Severného Írska sme s manželom prišli pred 8 rokmi, ako inak za prácou. Začali sme pracovať v obchodnej sieti Lidl a po 1,5  roku sme začali uvažovať nad rodinkou. V roku 2006 sa nám narodil prvý syn Andrej (teraz má 6 rokov), s ktorým som zostala doma 11 mesiacov. Po pozitívnom tehotenskom teste, som zašla za svojím lekárom a na moje prekvapenie mi len zablahoželal a vypísal tehotenskú knižku – na potvrdenie tehotenstva žiadne testy nerobil. Na ultrazvuku som bola za celé tehotenstvo trikrát a nik ma počas tehotenstva gynekologicky nevyšetril. V nemocnici som bola jediná na oddelení, ktorá dojčila – spolubývajúce (4 na izbe) na mňa pozerali ako na raritu a otázky typu – prečo to robíš, veď to bolí a je to obmedzujúce (nemôžeš fajčiť a chľastať), ma len rozosmievali. Sestričky boli úžasné – snažili sa, ale s dojčením tiež nemali veľmi veľké skúsenosti.


Hneď v prvý deň mi doniesli na raňajky pomarančový džús a veľmi sa čudovali, prečo ho nechcem vypiť nezriedený. Jasne mi povedali, že môžem jesť úplne všetko – aj kel, cesnak, strukoviny... V nemocnici sme pobudli „až 3 dni“ pokiaľ sa nerozbehlo dojčenie. Bežná prax je, že matka je s dieťaťom doma z pôrodnice do 24 hodín. Keď mal Andrej 11 mesiacov, rozhodla som sa začať znova pracovať. Zmenila som Lidl za ošetrovateľstvo starších ľudí v domácnosti, čo mi bolo ako bývalej zdravotnej sestre veľmi blízke a bavilo ma to. V tejto práci som dodnes a nemôžem si ju vynachváliť. V súkromnej škôlke, ktorú sme si vybrali, sme boli na čakačke 3 mesiace  a za škôlku sme platili 115 £/týždenne, a to aj v prípade, ak v škôlke syn dlhšie nebol. Po 1,5 roku sme sa znova snažili o bábätko, a keďže sa veľmi nedarilo, vybrali sme sa na dovolenku do Tuniska, kde sa nám to podarilo hneď dvojnásobne. V Severnom Írsku nepovažujú tehotenstvo s dvojičkami za rizikové – do 27. t. t. som pracovala pokiaľ mi doktor po ultrazvuku neoznámil, že jedno bábätko je veľmi nízko a môžem ísť rodiť kedykoľvek. Neriešilo sa to žiadnou hospitalizáciou ani liečbou – jednoducho mi pichli steroidy (na dozretie pľúc) a ostatné sa nechalo na prírodu.

 

Hneď na druhý deň som navštívila svojho rodinného lekára, nech mi vypíše PN, a ten ma dojal slovami: „Mamička, ale vy sa musíte aj trošku hýbať.“ Po zvýšení hlasu, chudák, hneď vypisoval PN-ku. Ďalšie týždne som sa šetrila a počítala dni. Ani počas tohto tehotenstva ma nikto gynekologicky nevyšetril. Ale na kontrolu som chodila častejšie ako v monotehotenstve. V 38. týždni mi pôrod vyvolali. Rodila som prirodzene s epidurálkou. Na prácu doktorov a sestričiek sa nemôžem sťažovať – boli skvelí. Narodil sa nám vytúžený párik Adam (3 250 g) a Eva (2 950 g). V nemocnici sme tentoraz pobudli 5 dní, ale to len preto, lebo na oddelení mali málo mamičiek. Tentoraz som bola na izbe sama. V tom čase sa tu dosť začalo propagovať dojčenie, takže už nás bolo dosť, ktoré sme sa o to snažili.

 

Dojčenie nám veľmi nešlo – Evička bola super (manžel ju volal kompresor), ale Adamko sa nevedel prisať – zistili sme pomocou Annag (verím, že ju mnoho mamičiek pozná), že má prirastenú podjazykovú uzdičku, ale keďže tu sa to prestrihnutím nerieši (bolo mi povedané, že také praktiky sa tu robili pred 20 rokmi), tak sme sa naďalej trápili – pomocou supplementora a veľkej pomoci Annag sa dojčenie konečne rozbehlo. Kontaktovala som aj miestnu laktačnú poradkyňu, ale musím povedať, že o dojčení vedela asi ešte menej ako ja (možno som natrafila na zlú). V živote nevidela supplementor a hneď si ho fotila, aby ho ukázala ostatným kolegyniam. Dojčila som síce len 3 mesiace, ale aj tak som spokojná.


Do poradne k pediatrovi sa tu nechodí – existuje tu baby clinic, kde sa môže chodiť na preváženie dieťaťa a prehliadku zdravotnou sestrou – rodinný lekár vidí dieťa len pri očkovaniach. Pediater je tu považovaný za špecialistu, čiže sa k nemu dostanete iba ak je problém. A čakacia doba je dosť dlhá.


V Severnom Írsku majú na jednorazový príspevok pri narodení dieťaťa (500 £) nárok len rodiny, ktoré majú nízky príjem a poberajú iné dávky od štátu. Keďže my sme podmienky nespĺňali, od štátu sme nedostali nič. O jednorazový príspevok pri narodení dieťaťa sme preto  žiadali na Slovensku a aj sme ho dostali. Vybavovanie slovenského rodného listu, príspevkov a následne pasu, je beh na dlhú trať. Keďže vybavenie rodného listu trvá + - 3 mesiace, s deťmi sme prvýkrát leteli na Slovensko až keď mali 5 mesiacov, kedy sme ich dali pokrstiť.

 

Keď mala dcéra asi 5 – 6 mesiacov, uvažovali sme o náušničkách, ale priatelia nás od toho odhovorili – vraj náušničky (resp. zlato) tu nosia len gypsy (cigáni), že je to typické pre ich komunitu. Dievčatám dávajú náušničky tak okolo 6. – 8. roku života.

S dvojičkami som zostala doma 12 mesiacov. Platená materská je tu 9 mesiacov, ale žena má nárok zostať doma ďalšie 3 mesiace, ktoré sú ale neplatené. Mamičky to ale zvyčajne nevyužívajú. Materská sa vypočítava z platu. Manžel zostal doma prvé 2 týždne na tzv. paternity leave,  ktorú platí zamestnávateľ – dostal okolo 140 £/týždeň. Rodinné prídavky na prvé dieťa sú 21 £ a na ďalšie deti 17 £/týždenne. Rodiny si ešte môžu požiadať o ďalšie sociálne dávky, ktoré im budú vypočítané na základe príjmu. Len pred mesiacom začali drobci chodiť do štátnej škôlky, ktorá je dotovaná štátom – prvý týždeň chodili na 1,5 hodiny denne, aby si postupne zvykli. Teraz chodia  na 3 hodiny denne od 9.00 do 12.00 hod. a  platíme 5,50 £/týždeň/dieťa. V škôlke sa im zatiaľ veľmi páči a veľmi sa tam tešia.
Učiteľky v škôlke by veľmi chceli ukázať deťom aj niečo z našej kultúry, takže pre nich pripravujem kalendár s menami, aby mohli oslavovať meniny (tu to vôbec nepoznajú) a asi niečo pripravíme na Mikuláša. Povinná školská dochádzka sa tu začína od 4 rokov, takže na ďalší rok budeme mať doma prvákov a doma máme 6,5-ročného tretiaka.



Prvé 2 roky v škole sa učia formou hry – síce sa učia písmenká, slová, počítanie, ale veľmi pomaličky. Domáce úlohy  sme mali za 10 – 15 minút hotové. V tretej triede je to už trošku náročnejšie a k tomu nám pribudlo slovenské učivo, keďže budeme každoročne skladať komisionálne skúšky zo slovenčiny.


Počasie tu nie je nič moc, veľmi často tu prší, a tak sú deti zvyknuté chodiť von aj počas dažďa – nasunú gumáky a ide sa.
Bývame v maličkej dedinke, kde sme jediní cudzinci (strangers), ale nikdy som nepociťovala, že by sa k nám správali inak. Možno je to tým, že vďaka mojej práci už poznám skoro celú dedinku. Zaujímajú sa o naše zvyky a tradície. Máme tu množstvo známych zo Slovenska, ktorých pravidelne navštevujeme.
V práci sa s manželom striedame a niekedy si len kľučky podávame, takže nám niekedy chýbajú starí rodičia a rodina, ktorá  by pomohla s deťmi. Zatiaľ sme tu spokojní a o návrate domov neuvažujeme. ALE nikdy nehovor nikdy.



Foto: autor

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Prihlasovací formulár

Copyright © 2017 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2017  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies